Sú tu ľudia, ktorých poznáme len z videnia. Pravidelne okolo nich prechádzame. Nanajvýš si venujeme krátky pohľad, prípadne úsmev. Stretávame ich pri cestovaní (týmto pozdravujem dievča so zaujímavo prefarbenými vlasmi, ktoré sedí väčšinou pár sedadiel predo mnou), v škole, práci, obchode ... . Napriek tomu že sme s nimi nikdy nerozprávali, sa zdajú akýsi známi.
Existujú ľudia, s ktorými sme sa rozprávali len pár krát. Obvykle ich len pozdravíme, opýtame sa ako sa majú, prehodíme pár slov...a ideme ďalej.
Potom sú tu dobre známi ľudia – rodina, priatelia, kamaráti, ... .
Niektorých poznáme, niektorých sme spoznali. Aký je medzi tým rozdiel? Veľký. Keď s niekým komunikujeme, máme pred sebou najskôr akýsi obal. Sú to rôzne „hevty“ dotyčnej osoby (nech už k nim prišla akokoľvek), jej štýl, hamblivosť, a podobne. Môžeme s niekým prekecať xxx hodín. A predsa ho nespoznať. To sa stane veľmi ľahko, ak sa pozeráme len očami. Oči vidia len oči. Nič viac, nič menej. Musíme sa pozerať aj vnútrom. Lebo vnútro vidí vnútro. Toto „vnútorné videnie“ nám umožní spoznať ľudí zo všetkých vyššie uvedených skupín. Nie len kamarátov. Je síce pravda, že pri tej prvej skupine to bude trošku ťažké. Trošku viac. Netvrdím, že jediný takýto pohľad stačí a nám blikne „Je to zarytý pacifista so silnou náklonnosťou k zvieratá (najradšej má korytnačky), je ortodoxný veriaci, ktorý ... .“- to ani náhodou. Ale pozorný človek dokáže skutočne spoznať aj niekoho s kým sa rozprával minimálne. Alebo dokonca vôbec. Paradoxne niekedy nespoznáme niekoho, koho máme pri sebe skoro celý život.
Pozerať sa srdcom môže byť veľmi dôležité. Napríklad pri ľuďoch, ktorí nevedia rozprávať o svojich citoch. Napriek tomu potrebujú pochopenie. Ako každý. Mám skvelý vzťah s mojím bratom. No že ma má rád, mi povedal za celý život len raz. Odvtedy nikdy viac. Ani pri lúčení, ani keď som to povedala ja. Teda nepovedal to slovami. Dokáže to veľmi výstižne povedať vetou typu „ Hmmm...“, alebo „Jaaj ty kecoš...“. A viac netreba. Je to jasné.
Dovolím si povedať, že istú svoju kamarátku mám dobre spoznanú. Napriek tomu mi minule spôsobila pekné šoky. Pozdravili sme sa a prisadla som si k nej. Ako obyčajne. Začala som rozhovor. Voľným a veselým tónom. Moja spoločníčka sa zatiaľ pozerala na stôl. Práve keď som jej opisoval vážny zdravotný stav môjho hrdla, pozrela sa mi do očí. Až zarážajúco plynule som zmenila svoj monológ na otázku, čo sa deje. Opäť sklonila hlavu a začala plakať. Člen jej rodiny bol v nemocnici. Ochrnula mu časť tela. Rozprávala mi o tom...a vtedy som videla človeka. „Vnútorné videnie“ nebolo vôbec potrebné – i keby som nosila okuliare ako popolníky a zabudla si ich doma, tak by som to videla. Človek. Bez akéhokoľvek obalu. Len jej láska, strach, bolesť. Keď nad tým teraz uvažujem, asi to bolo prvý krát čo som ju videla takto plakať. Spadla mi sánka a hrozilo, že tak zostane pekne dlho. Na šťastie je tu oveľa pohotovejšia časť môjho JA. Tá si uvedomila, že je oveľa viac oveľa vhodnejších reakcií. Napríklad stáť pri priateľovi. Fúú. Ešte že táto časť mňa existuje.
Komentáre