Ako by si prežil deň, o ktorom by si vedel, že je posledný v tvojom živote? - táto otázka často vzbudzuje túžbu po všetkom novom. Strach, že niečo nestihneme, že nám niečo dôležité unikne pomedzi prsty. A pritom by bolo také jednoduché len zovrieť dlaň a nepustiť to preč...
A tak sa ženieme do extrémov. Alkohol, drogy, rôzne bláznovstvá... rozhodnutí všetko vyskúšať a nestarať sa. O nič a nikoho okrem seba...
Ale možno sme to všetci zle pochopili a stal sa z toho menší paradox. Ak by sme si naozaj uvedomovali, že táto chvíľa bude tá posledná v našom živote, ak by sme skutočne cítili vzácnosť života, ktorý teraz prežívame, tento strach by zmizol. A s ním aj túžba sa hnať, nemysliac na ostatných. Nakoniec, to čo sme urobili pre seba, sú len slová napísané do piesku. Zmiznú, keď zaduje vietor. Ale to, čo sme urobili pre iných, zostane...
Rozmýšľam o svojom živote... o chvíli, ktorú práve žijem...
V jednom z mojich príspevkov som spomínala kamarátku, ktorej blízka osoba sa ocitla v nemocnici. Bola som pri nej, keď jej prišla správa, že dotyčná osoba je mŕtva. Obe sme sa bavili a zrazu prišiel jeden z okamihov, keď len nemo hľadíme a čakáme. Čakáme niekoho – kohokoľvek, kto by nám povedal že je to len zlý vtip. Že to je len zlý vtip a že to nemôže byť pravda. Ale väčšinou – vlastne vždy, nikto nepríde. A my zostávame sami spolu s realitou, ktorá nás neúprosne ťahá ďalej. Ďalej žiť...
Prinútilo ma to sa zamyslieť. O všetkých tých rečiach, že nikto z nás nevie, kedy príde jeho posledný deň, posledná chvíľa.
Rozmýšľam o svojom živote... o chvíli, ktorú práve žijem...
Snažila som sa na to myslieť celý deň. Na to, čo naozaj chcem. A aj tak som zase raz urobila mnoho hlúposti. Ale potom, večer, možno okolo 18.00 som kľačala v kostole. Prví ľudia už šli na prijímanie. A ja som tam kľačala spolu so svojimi hriechmi. I s hriechmi dňa, ktorý mohol byť ten posledný. Pravá márnotratná dcéra, ako keby neschopná vážiť si, čo dostala. Rozmýšľala som... no nakoniec som sa postavila a šla.
Keď som sa vrátila a opäť si kľakla, už som nekľačala so svojimi hriechmi, ale s myšlienkou: Keby bola táto chvíľa tá posledná... tak, áno – teraz by som mohla zomrieť. Pousmiala som sa. Možnože naozaj žiť, znamená byť pripravený zomrieť.
Rozmýšľam o svojom živote... o chvíli, ktorú práve žijem... a som odhodlaná žiť svoj život – prvý a posledný, ktorý mám. Jediný. Jedinečný...
Komentáre